Život s depresiou

Žiadali by ste diabetika, aby si silou svojej vôle vyprodukoval dostatok inzulínu a tak sa vyliečil? Žiadali by ste človeka so zlomenou nohou, aby čím viac chodil, a tak opäť vyzdravel?

A pustili by ste sa svojpomocne do stavby domu – bez akéhokoľvek štúdia problematiky? Alebo do riadenia podniku – výlučne na základe skúseností s riadením vlastnej domácnosti?

Vravíte, že tieto otázky sú absurdné?

Za posledné štyri roky som získala jedno z najťažších poznaní vo svojom živote – spoznala som, čo je to depresia. Nie depka, zlá nálada, či pochmúrne pocity. Skutočná depresia. U človeka, ktorého milujete a s ktorým prežívate vzťah, na ktorý ste po celý život predtým čakali. U človeka, s ktorým plánujete mať deti, precestovať pol sveta, tešiť sa z drobností, zostarnúť. Spoznala som deštruktívny vplyv depresie na partnerstvo, jej hrozitánsky rozsah, obsah a silu. Spoznala som ju dôverne a hlboko – no nič z tohto poznania, napriek všetkým ťažkostiam, neľutujem. Na písanie mám iný dôvod.

Čakala som, celkom prirodzene, že mi (nám) v tomto namáhavom boji pomôžu naši najbližší – rodičia a priatelia. Poznám ich ako srdečných, úprimných a ochotných ľudí, preto nepochybujem, že naozaj chceli. Dobromyseľne chceli pomôcť. Často však svojimi postojmi, vyjadreniami a činmi robili pravý opak.

Vyzývali môjho partnera k športu, k práci, k aktivite – vtedy, keď mu tŕpli všetky končatiny a telesná teplota mu bez zjavnej fyzickej príčiny stúpala nad 38 stupňov Celzia. Pripomínali mu, že má krásneho syna, skvelú partnerku a dobré zázemie – vtedy, keď v duchu trpel ako posledný pes, lebo akokoľvek chcel, chémia v mozgu mu nedovolila cítiť nič iné, len že je nevďačný, neschopný a zbytočný. Naliehali, aby „to“ prekonal vôľou, aby sa viac vzoprel, viac chcel – vtedy, keď bol hlboko unavený iba pri nutnosti vstať z postele a musel zbierať všetku svoju vnútornú energiu, aby prežil ďalšiu minútu a nesiahol si pritom na život. Nenápadne hanili lieky ako barličku. Medzi riadkami naznačovali, že to musí zvládnuť hlavne on sám, vlastnou vôľou.

Pritom ale nečítali, nehľadali a neskúmali všetko dostupné, aby porozumeli, čo depresia naozaj je. Nekonzultovali s odborníkmi, nezašli na terapiu, nespýtali sa tých, čo to na vlastnej koži prežili. Iba  dobromyseľne radili, čo považovali za správne – že môj partner to má prekonať pevnou vôľou, a že je to napokon iba o ňom a na ňom.

Nezazlievam im to, naozaj mu chceli pomôcť – nakoniec, ja sama som na začiatku robila presne to isté. Vžili sa do jeho situácie, ako najlepšie vedeli a radili s úprimnou vierou, že pomáhajú nám všetkým – partnerovi, mne i nášmu maličkému synčekovi. Čím viac som však o depresii vedela, tým viac ma fascinovalo, že aj napriek všetkému môjmu vysvetľovaniu nechápu, že:

• laik, ktorý duševné choroby bagatelizuje, stigmatizuje a tabuizuje, môže svojimi slovami a činmi veľmi vážne chorému a jeho najbližším ubližovať,
• mozog je najdôležitejší orgán v tele a môže ochorieť presne tak, ako ruka, žalúdok, pľúca či pečeň,
• depresia je choroba a treba ju liečiť – ak je to nutné, aj liekmi, vytrvalým skúšaním viacerých druhov alebo ich kombinácií,
• šport, zdravá životospráva, abstinencia a pravidelný denný režim určite vyliečeniu pomôžu – ale až potom, čo sa v mozgu nastolí chemická rovnováha,
• v prípade stredne ťažkých a ťažkých depresií dosiahnuť chemickú rovnováhu bez liekov nejde; v prípade ľahkých alebo sezónnych depresií sa to oplatí skúsiť (ale nie bezvýsledne dlhodobo skúšať – môže to viesť k prehĺbeniu depresie),
• stavy, ktoré depresívny človek prežíva, si úprimne neželá a strašne rád by ich prekonal vlastnou snahou
• v najhorších chvíľach je pre depresívneho človeka na hranici síl vykonávať aj tak banálne úkony, ako sa obliecť či najesť, nedokáže stretávať často ani najbližších a komunikovať s nimi,
• na vôľu depresívneho človeka možno apelovať až a len vtedy, keď ňou naozaj disponuje,

a milión ďalších súvislostí, ktoré človek rozhodne nezistí iba „zdravým sedliackym rozumom“.

Mne osobne na tejto ceste poznania (okrem niekoľkých ľudí) významne pomohli zahraničné blogy. Bola som osudu nesmierne vďačná, že plynule hovorím a rozumiem po anglicky. V slovenčine som totiž na webe, o mnohých témach a dennodenných starostiach, súvisiacich so životom s depresívnym partnerom, nenašla takmer nič. A uprostred toho všetkého som sa rozhodla, že s tým musím niečo urobiť – kvôli ďalším tisícom depresívnych ľudí a ich partnerov na Slovensku a v Čechách, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, ale po anglicky žiaľ nevedia.

Tento príspevok je na mojom blogu jediný, ktorý som napísala vlastnoručne. Všetky ostatné sú a budú neoficiálnym prekladom originálov z angličtiny, prevažne zo stránky blogs.psychcentral.com. Neosobujem si jedinú pravdu, ale chcem spomenúť, že ich píšu odborníci – lekári. Vyberať ich budem náhodne a uverejňovať postupne, bez konkrétnej nadväznosti. Nie som profesionálny prekladateľ, ale spravím maximum preto, aby moje preklady boli presné a odovzdali všetky informácie tak, ako ich pisatelia odovzdať zamýšľali. Ak pomôžu čo len jednému z vás tak, ako pomohli mne, svoju misiu som splnila.

Rodičia, súrodenci, priatelia – nesmierne vám ďakujem za vašu pomoc. Súčasne vás však úprimne prosím – ak chcete pomáhať, dajte si tú námahu zistiť, akým spôsobom pomôžete naozaj. Ak chcete poskytovať rady, poskytnite ich po konzultácii s odborníkom. Nerobte tak iba na základe „zdravého sedliackeho rozumu“ a „dobrého úmyslu“, aj keď vaša snaha je naozaj cenná. Dom by ste však bez znalostí stavať nezačali; ani podnik by ste bez praxe riadiť neskúšali – neraďte teda, ako depresiu liečiť; nechajte to na odborníkov, alebo sa vyjadrujte až po porade s nimi. Diabetika by ste určite nevyzývali, aby si chýbajúci inzulín vyprodukoval vôľou. Chromú nohu by ste neskúšali liečiť tým, že budete nútiť postihnutého chodiť. Nevyzývajte preto ani človeka s depresiou, aby ju „prekonal“ – môžete mu ešte viac priťažiť.

Depresia je CHOROBA. Našťastie, liečiteľná.